Ivan Kadlečík 2011

  

Dnes píše Ivan Kadlečík
O vážnej hudbe zvonov

Forsíruje sa bludná a zjednodušujúca predstava, že slovenská literatúra je nekvalitná, lebo sa málo prekladá do iných jazykov, že nie je o ňu záujem, akoby to bol tovarový výrobok. Preklad je dobrá vec, ale nie jediné kritérium.

Podobne sa nazdávame, že gotické katedrály, oltáre, hrady a zámky postavili predkovia nie pre seba a pre nás, ale pre japonských turistov. Nepíšem svoje texty pre texaských rančerov, ale pre úžitok a potešenie svojich blízkych.

Večerné zvony trojzvukom hrajú, tajomne zliate z viacerých kovov rozličnej špecifickej hustoty a hmotnosti, preto popri základnom, určujúcom tóne počuť aj alikvotnú terciu, oktávu, kvartu. Súzvuk, akord vyjadruje vzťahy, časopriestorový pomer, kozmické vzorce, rozmery aj rozmary. Harmonický koncert šiestich hlasov z dvoch kostolných veží v otvorenom priestore je estetický a vznešený, aj keď ho nepočuť až do Londýna. V tomto zmysle sa dá k zvonom pripodobniť napríklad aj vlaňajšia publikácia Petra Urbana Zlatá kniha Hontu, ktorá v duchu priekopníka poznávania regiónu Andreja Kmeťa predstavuje prírodu, mestá, dediny, hrady, tradičnú ľudovú kultúru.

Kolektív autorov napĺňa Kmeťov odkaz: „Poznávajme kraje svoje, aby sme spoznali samých seba, nepohŕdajme krajom svojím, aby sme nepohŕdali samými sebou.“

Alebo aj obrazová publikácia Tou pukanskou bránou s poetickými textami Andreja Chudobu: „Doma je tam, kde každý zvon má ľudské srdce a hlas zvonoviny je hlas domoviny, a preto všetko, na čo si tu spomenieš, je matkinho hlasu čistá spiež.“

Ľudská ruka ako predĺžená časť mozgu je zázrakom vesmíru. Vie pohladiť, vie napísať báseň, vie hrať na klavíri. Aj zvon je živý hudobný nástroj, a preto si s ním nemôže rozumieť a cítiť nič iné ako ľudské ruky. Zvon je bytosť a osobnosť. Iba ľudské ruky chápu, čo chce. A zvon reaguje. Ide o porozumenie a dorozumenie, súzvuk a súcit, o komunikáciu. Ako huslista a husle aj zvonár a zvon sa prostredníctvom povrazu vlastne zhovárajú o niečom, čo má zmysel. O čom šumí strom? O čom spieva zvon? Takmer o všetkom.

Bolo by treba uctiť si a aspoň morálne podporiť zvonárov a tradičné ručné zvonenie, lebo z pohodlnosti sa neraz ničia a poškodzujú zvony tým, že sa necitlivo inštalujú technologické zariadenia a automatické mechanizmy na „zvonenie“.

Keď už ľudia strácajú živé srdcia, nechajme ich aspoň zvonom.

 

 

Sme, 18.2. 2011

https://komentare.sme.sk/c/5773002/o-vaznej-hudbe-zvonov.html